martin glvac

Trasú sa mi ruky, keď píšem tento blog, musím utierať klávesy od sĺz, nedokážem to zastaviť… Plačem. Skoro ako Igor Matovič. V polovici decembra, dojatý,  vzlykajúc oznamoval mená na svojej kandidátke. No ja teraz plačem nad tým, že nakoniec nebude ani zajac na smotane, ani zajac na víne, ani Zajac na kandidátke Obyčajných ľudí.

Ak ste vydržali a dokonca uverili hranému dojatiu Matoviča v decembri,  dúfam, že teraz odpustíte mne tento uplakaný úvod, keď dodám, že žartujem.  A to mali byť tí najslušnejší, výber toho najlepšieho, čo posunie krajinu k lepšiemu. Nečudujem sa, ak tomu už neveríte.

Apropo, komu z nich veriť? Lebo tí slušní ľudia sa rozdelili na dva tábory. Tlčhubovi Matovičovi, ktorý nahovorí ľudí, označí ich za slušných, ešte sa rozplače a potom ich pošpiní? Pri pánoch Dostálovi a Zajacovi, ktorí pomohli povaliť vládu a rozbili svoju trojčlennú stranu, by sme mu to možno ešte odpustili, horšie je to pri ľuďoch, ktorí v politike ešte neboli ale aj pri Františkovi Mikloškovi, nech si už o ňom myslíme čokoľvek. Matovič sa totiž s ním a jeho kolegami rozlúčil s podozrením, že to môžu byť aj potenciálni zlodeji, keďže odmietli podstúpiť detektor lži. Ako by dopadli sa nedozvieme. Ja osobne by som si pritom celkom rád vypočul výsledok skúšky na polygrafe u pána Minárika, bývalého viceprimátora Bratislavy, ktorý sa z kandidátky slušných bude zrejme tiež porúčať.

Slovensko je v uplynulých dňoch plné nečakaných udalostí a zvratov. Ak bolo na rozbití Matovičovej kandidátky niečo slušné, tak určite to, že o spoločnom fungovaní tejto zmesky ľudí s rôznymi názormi sme sa dozvedeli ešte pred voľbami a nie až po nich. Mnohí možno aj na tomto príklade pochopia, aká dôležitá je pre túto krajinu stabilita. Igor Matovič dokáže za sebou akurát zanechať smrad, utiecť, nech sa v ňom podusia iní. No to nestačí. Tak ako nestačí len hovoriť o slušnosti.